Zdroj: Slovenský rozhlas
ThDr. Alexander Knorr, špirituál kňazského seminára, Bratislava
Drahí bratia a sestry,
skúsme si predstaviť, aké by to bolo, keby sme nevideli svet okolo nás, keby sme nevideli slnko, farbu kvetov, tvár ľudí, ktorých máme radi. Väčšine z nás sa zdá úplne prirodzené, že môžeme vidieť. Ani si už neuvedomujeme, aké vzácne je svetlo v našom živote, akým zázrakom sú naše oči a náš zrak. A už vôbec neuvažujeme nad tým, že preto, aby sme mohli vidieť, sú potrebné dve veci: svetlo a oči, ktoré sú zdravé a otvorené. V tme sa nedokážeme orientovať a pohybovať. V hmle nevidíme cestu, strácame orientáciu, nevidíme dobre, čo je pred nami.
V živote sa často nachádzame ako v hmle. Vieme o svojej existencii, ale neraz nevieme, prečo žijeme. Vieme, že máme žiť, ale nevieme, ako máme žiť. Zoči-voči týmto základným otázkam, ako aj pred tajomstvom smrti, sme slepí od narodenia, plní neistoty a pochybností.
Mnoho ľudí neuvažuje nad týmito skutočnosťami a akoby dobrovoľne zostávajú celý čas so zatvorenými očami. Avšak vieme, že kráčať so zatvorenými očami je nebezpečné.
Na druhej strane sú tí, čo veria iba tomu, čo vidia. Ako však upozorňujú aj niektorí vedci, netreba príliš a výlučne veriť vlastným očiam, pretože naším zrakom nevidíme veci úplne tak, ako sú. My vidíme iba obmedzené časti, ktoré sú úmerné našim zrakovým možnostiam. Preto potrebujeme pomoc. Potrebujeme sa učiť správne a nanovo vidieť svet okolo nás, ale aj seba samých.
Dnešné Evanjelium hovorí o veľkom zázraku: o uzdravení slepého od narodenia. Celé dejiny kresťanstva hovoria o niečom oveľa väčšom, totiž o uzdravení človeka zo slepoty, v ktorom nevníma alebo odmieta Ježiša Krista ako Spasiteľa. Toto Evanjelium je už od najstarších čias súčasťou katechéz dospelých pred ich krstom na Veľkú Noc. V udalosti uzdravenia slepého od narodenia je totiž veľmi názorne ukázané, čo môže znamenať stretnutie s Ježišom. Čo môže znamenať stretnutie, ktoré je nesené vierou, v ktorom človek prijíma Krista bez predsudkov. S takýmto človekom sa stane to, čo nikdy nečakal a čo je určite dobré - otvoria sa mu oči viery. Slepý v Evanjeliu od Ježiša neodchádza ako ten, kto vidí, ale aj ako ten, kto v Ježiša verí. A tu ide o niečo oveľa viac.
Človek sám od seba nemá schopnosť, aby prekonal slepotu hriechu, s ktorou by prekonal aj vzdialenosť, ktorá ho delí od Boha. Nejde len o to, aby človek rozumom pochopil, že existuje Boh. Ide o to, aby mu porozumel, aby sa mohol rozhodnúť s ním žiť, ako s najväčšou istotou svojho života. Aby otvoril oči a prestal sa spoliehať na nespoľahlivé a zdanlivé istoty, aby nevidel seba samého ako toho, kto je najdôležitejší.
Bratia a sestry, čo to znamená vidieť Boha? Prečo niektorí vidia a iní nie? Hľadajme odpoveď v Evanjeliu. Kristus prichádza ako svetlo pre všetkých, čo chcú vidieť hlbšie do skutočnosti reality a tajomstva života. Avšak jeho svetlo môžeme vidieť iba tak, že otvoríme oči vo viere. Kristovo svetlo osvecuje tých, ktorí uznávajú, že sú slepí a oslepuje tých, ktorí sa považujú za vidiacich a necítia potrebu slova a osoby Ježiša Krista. Pán Ježiš osvecuje ľudí svojím slovom, pravdou, svojím zjavením. Kto prijíma s vierou svetlo, ktorým je Ježiš, ten získava život a spásu, kto sa uzatvára a zotrváva v tme nevery, odmieta osobu Krista, stáva sa slepým a žije v hriechu a nevere. Preto on sám hovorí: Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí čo vidia, aby oslepli. (Jn 9,39)
Kto si namýšľa, že už všetko vie, kto si myslí, že všetkému sám rozumie, a odmieta svetlo viery, riskuje, že sa stane slepým voči najdôležitejším skutočnostiam v našom živote, tak ako sa to stalo farizejom v dnešnom Evanjeliu. Kto prijíma Kristovo Evanjelium v pokore a bez predsudkov, kto sa vydá cestou viery, môže uvidieť to, čo naše oči nevidia.
Dar viery prináša skutočné osvietenie pre život človeka. Vďaka tomuto slnku, existencia človeka získava nový význam a je premieňaný radikálnym spôsobom, tak ako sa noc premení v deň.
Slepý od narodenia, ktorý žil v stálej tme, a ktorý zrazu mohol zakúšať radosť z farieb, slnka, svetla, nám symbolizuje premenu človeka vďaka osvieteniu vierou.
Zároveň si uvedomujeme, že mnohí nechcú uvažovať o svojom živote, nie sú ochotní nič zmeniť. Aj my máme neraz takýto postoj. Namýšľame si, že nemusíme nič zmeniť. A tak Boh zostáva vzdialený a nedosiahnuteľný. Úplne iné je správanie sa uzdraveného slepého. On je nielen šťastný za nadobudnutý zrak, ale aj je aj otvorený pre tajomstvo toho, ktorý mu ho navrátil.
Odmietnutie viery zo strany mnohých ľudí, ktorá sa prejavuje aj nezáujmom, či ľahostajnosťou, sa stáva niekedy pokušením pre veriaceho a neraz si kladie otázku: nie som ja, čo sa mýlim? Nie som ja ten, čo žijem v sebaklame? Ako je to teda?
Viera, drahí bratia a sestry, nemení skutočnosť sveta okolo nás, avšak mení náš pohľad, ako vnímame túto skutočnosť. Nie viac v temnej perspektíve smrti, nezmyslu, absurdity, ale vo svetle Boha, ktorý je Láska a nášho budúceho vzkriesenia. Vieme, že človek hodnotí a posudzuje udalosti a fakty na základe postoja svojho srdca. Je to pravda. Násilný človek vidí vo všetkom provokáciu, hoci pokojamilovný človek tú istú situáciu vidí úplne inak a snaží sa snaží hľadať pozitívne riešenie. Pyšný človek využíva každú príležitosť k hádke, ale pokorný v tej istej situácii, sa snaží byť trpezlivý a prispieť k zmiereniu. To isté sa uskutočňuje aj v našom vzťahu k Bohu. Náš vnútorný postoj silno ovplyvňuje to, ako vnímame náš život a udalosti okolo nás. Práve viera dáva zmysel aj absurdným a nepochopiteľným skúsenostiam nášho života.
Aj v dnešnom Evanjeliu sa učeníci pýtali Krista, či zhrešil slepý alebo jeho rodičia, že sa už narodil slepý? Ježiš odpovedá, že nezhrešil ani on, ani jeho rodičia, ale sa na ňom majú zjaviť Božie skutky. Odpoveď Ježiša učeníkom ohľadom vzťahu slepoty a hriechu nám zjavuje zmysel choroby. Choroba a utrpenie, ktoré tak často postihujú ľudí, majú zmysel v Božom pláne. Podľa Ježiša je veľkým omylom tvrdiť o konkrétnej vrodenej chybe, chorobe, úraze, že je dôsledkom hriechu. Cirkev učí, že trpiaci a chorí sú zvlášť spojení s Kristom a majú účasť na jeho utrpení. Je však pravda, že choroba nie je normálny stav pre človeka. Choroba prichádza ako následok hriechu, ak nie osobného, tak prvotného alebo sociálneho. Boh nestvoril človeka pre smrť, ale aby mal život v plnosti a v raji nebola ani smrť ani choroba. Keď Ježiš hovorí o tomto človeku, že nezhrešil on, ani jeho rodičia, akoby nám tým chcel povedať: Nie je tvojou úlohou pátrať po hriechu blížneho. Nie je tvojou úlohou ospravedlňovať Boha tým, že obviníš človeka. Tvojou úlohou je umožniť každému, aby sa na ňom zjavila Božia dobrota. Zmysel zla je, aby sa premenilo na ešte väčšie dobro. Zmysel tmy je, aby v nej raz zasvietilo svetlo. Zároveň sa pýtajme, aké svetlo, z akého zdroja?
Samotný symbol svetla nie je len náboženský symbol, ale aj symbol ľudstva. Človek tak hľadá svetlo vo vede, osobitne vo vedách o človeku, ako je psychológia, antropológia či výchova.
Dnešný človek hľadá svetlo aj v rôznych formách ezoteriky, okultizme a mágii, čo má jednoznačne negatívny dosah na jeho vnútro a vzťahy, a miesto svetla v ňom narastá ešte väčšia tma.
Časť zvlášť mladých ľudí hľadá svetlo v explózii života v rôznych extrémnych formách, ako sú rôzne zvrátené formy sexu, naturizmus, alkoholizmus, psychodelizmus, keď človek pomocou drog sa snaží rozšíriť oblasti vedomia a tak nájsť extázu a vnútorné zjavenie či osvietenie, ale napokon končí ako troska, alebo jeho život predčasne vyhasne.
Hľadanie svetla vysvetľuje aj úspech metód askézy a foriem meditácie, ktoré sú importované z Ázie a prispôsobené pre európskeho konzumenta. K tomu sa viaže aj hľadanie nejakého spasiteľa, ako môžu byť guru a ich semináre, pôsobenie rôznych siekt, formy manipulácie, citového vydierania, obmedzovania slobody, až po vymývanie mozgu.
Mnohí hľadajú bezprostrednejšie a osobnejšie vzťahy s druhými na púšti našej doby, ktorá nemá čas na vzťahy.
Preto sa učme rozlišovať, lebo ako hovorí slovenské príslovie: nie všetko, čo sa blyští, je zlato a Ježiš Kristus nám hovorí, že po ovocí poznáte strom. Ježiš sa nám predstavuje ako svetlo sveta. Už v prológu Evanjelia sv. Jána sa píše, že v ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali. ... Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. ... Prišiel do svojho vlastného a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi.
O tom, že aj človek, ktorý je na dne a keď otvorí svoje vnútro Kristovi, stáva sa novým človekom a môže nanovo začať, svedčí aj skúsenosť komunity Cenacolo - Večeradlo, ktoré v Talianskom meste Saluzzo založila sr. Elvíra a ktoré v súčasnosti pôsobí v mnohých krajinách sveta. Cieľom tejto komunity je pomôcť drogovo závislým. O tom, ako Kristus uzdravuje ľudí, svedčí samotná zakladateľka. Ona hovorí: Spoločenstvo Cenacolo je každodenné prežívanie zázraku Vzkriesenia. Títo chlapci a dievčatá boli na ulici. Nevedeli, prečo majú žiť a nevedeli, pre koho majú žiť: smútok, hnev, násilie, klamstvá. Z tohto všetkého boli unavení a tak začali drogovať. Pretože v dnešnom svete, ani v rodinách nie je viac pravda. Od začiatku v spoločenstve nám bolo jasné, že nie my sme ich prišli spasiť, ale Ježiš Kristus. A tak sme dali do popredia modlitbu, aby sme dokázali prežívať odpustenie a pokoj. A toto všetko sa uskutočňuje iba vtedy, keď si kľakneme pred Najsvätejšou Sviatosťou počas dňa i v noci. V našej komunite je celý deň adorácia, pri ktorej sa striedajú vždy dvaja mladí ľudia. Toto im dáva vedomie, že sú pred Bohom a ich zmätok ustupuje, pretože nevedeli, čím boli. Pred Ježišom pochopili, že boli a sú Božími deťmi. ... Neraz hovorím mladým: Vďaka, že si sa vzdal drogy, zachránil si sebe život. Ale čo by bol život bez viery? A oni teraz pochopili, že viera je Osoba, pravda je Osoba, láska je Osoba... stretli Ježiša z Nazareta a všetko sa zmenilo. Teraz môžeme tancovať, spievať, usmievať sa, milovať, odpúšťať.
K tomu dodáva istý mladý muž: môj život bol už skoro zničený rokmi beznádeje a drogami. Keď na to prišli moji rodičia a priatelia, všetko sa mi rozpadlo. Objavil som seba ako prázdneho a nevedel som, ako a kde mám začať znova. Keď som prišiel do komunity, tu ma prijali a pozvali ma, aby som si kľakol a začal sa modliť pred Ježišom, ktorý je prítomný v Eucharistii. Po mnohých bojoch, námahách a zázrakoch som sa dokázal zmieriť so svojou rodinou, po všetkých vzájomných zraneniach a po mnohých životných omyloch, keď som žil bez Boha. Ešte nikdy som nemal takú radosť zo života ako teraz. Ďakujem Bohu a jeho láske, mojej rodine, ktorá zostala so mnou a ktorá sa opäť znovuzrodila.
Drahí bratia a sestry, modlime sa dnes za Cirkev, aby bola odvážnym svedkom Kristovho svetla, ktoré jej zveril. Pamätajme na mocných tohto sveta, aby napomáhali rozvoj duševného i telesného zdravia, osobitne aby maximálne vychádzali v ústrety našim chorým a postihnutým bratom a sestrám. Spomeňme si na tých, čo trpia, a osobitne na tých, čo sú nevidomí, aby nestratili dôveru v Boha. A modlime sa aj za seba, aby sme prijali Krista, ktorý je svetlo sveta. Amen.