Daniel Dian, šéfredaktor Duchovného pastiera
Milí rozhlasoví poslucháči, vy všetci veriaci zídení v petržalskom chráme Svätej rodiny!
V živote každého z nás sú okamihy, kedy hlas sa chveje, srdce je rozrušené a ústa nevedia jasne vyslovovať slová. Slovensko dnes smúti a smútime všetci, ktorým srdce hovorí, že jestvuje spolupatričnosť a my veriaci držíme sa slov Ježiša Krista: Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi. S prejavom sústrasti, ale plní viery a nádeje prichádzame a v duchu sa spájame so všetkými, ktorých včerajšia tragická nehoda poznačila najviac. Viacerých spomedzi obetí som poznal osobne ešte z čias môjho pôsobenia na Bánovecku.
Aj keď sa slová teraz ťažko derú zo srdca cez ústa, je tu určené slovo útechy. Slovo stálo na počiatku, ako o tom svedčí slávny Prológ Evanjelia svätého Jána, napísaný rukou Konštantína Filozofa - svätého Cyrila. Ale slovo je aj na konci každého diania človeka. Slovo, ktorým hodnotíme ľudský život, slovo, ktorým chceme zmierniť bolesť a žiaľ v srdci žijúcich - pozostalých. Slovo, na prvý pohľad slabé, ba v takejto chvíli skoro bezmocné, neschopné preklenúť všetky žiale, všetku bolesť ľudského srdca. Napriek tomu to slovo je tu - slovo, ktoré je obdivuhodné, plné lásky, prinášajúce úľavu, posilňujúce nádej.
To slovo je: VER. Ver, že je tu pôvod ľudského života u Niekoho, ver, že tvoj život sa nezačal len tak akosi náhodile zo z hluku buniek, nejakou manipuláciou čisto náhodnou. Pozrime sa na dokonalosť ľudského jedinca, na jeho schopnosť tvoriť a pretvárať! Ver, že to, čo raz vzniklo, čo raz bolo stvorené a povolané k pretváraniu sveta, v ktorom človek žije, že to dielo, ktoré nesie meno človek, nemôže len tak zmiznúť, len tak sa stratiť. Preto je takáto chvíľa nielen chvíľou žiaľu, ale aj chvíľou, kedy sa musíme hlbšie zamyslieť nad svojou existenciou a svoju existenciu aj dokonale na tejto zemi prežiť a pretaviť do nádeje, ktorá je mocným impulzom pre všetko, čo konáme. Veď práve vďaka takémuto mysleniu sme sa my ľudia dostali k známej myšlienke: "Všetko čo robíš, rob v zameraní na večný cieľ". Som presvedčený, že ak človek takto uvažuje, neostáva ani v takejto chvíli bez nádeje. Trpí, ale nezúfa, žiali, ale verí. Nemôžem v tejto chvíli povedať nič iné, iba použiť slovo toho, ktorý je sám Slovom: Kto žije a verí vo mňa, nezomrie naveky. A tak ľudsky - sme s vami nielen vtedy, keď je vám dobre, ale aj teraz, keď žialite, a to aj preto, lebo veríme v spoločenstvo Božieho ľudu a v trvalosť lásky, ktorá je hnacím motorom života človeka.
Vy všetci tu prítomní, i pri rozhlasových prijímačoch, dáte mi v tejto chvíli za pravdu, že sa veľmi ťažko derú slová zvnútra človeka, slová, ktoré by boli schopné rozohnať všetku bolesť, všetok smútok a naviac vliať útechu, zvlášť tým, ktorí túto chvíľu pociťujú ako jednu z najťažších v svojom živote.
Možno niekto namietne a povie, tak mlč. Nič nehovor, všetko aj tak uniká pomimo. Je tu smútok a ten ako mrak zatieňuje všetko.
Ale je to naozaj tak? Človek je od stvorenia spoločenským tvorom. Boh sám na počiatku existencie sveta a stvorenia v ňom konštatoval, nie je dobré človeku, aby bol sám. Preto stvoril človeka, ako muža a ženu ich stvoril. Preto aj v takýchto chvíľach je správne, keď ľudia hovoria.
Ale je pravda aj to, že ľudské slovo v takýchto chvíľach je slabé. Lebo čo vie človek teraz povedať? Skonštatovať, že sa zatvorili oči človeka, človeka v nenaplnenom živote podľa nášho súdu, že smrť vytrhla spomedzi nás matku, otca, manžela, manželku, dieťa, priateľa či priateľku?. Že tu ostali uboleni smútiaci? Skonštatovať, že sme stratili milovaných? Že nemohli naplniť svoje dni? Skonštatovať, že práve najbližší stratili najviac?
Ľudské slovo by chcelo vyjsť z človeka a spýtať sa: "Prečo?"
A ja vám neviem v tejto chvíli odpovedať, lebo som tiež iba človek. Neviem vám povedať, prečo mali svoju krížovú cestu, prečo v okamihu, prečo sa práve ich život tak zamotal, prečo práve oni a nie niekto iný. Prečo ich život sa tak rýchlo pominul? Prečo práve my dnes musíme byť na tomto mieste?
A napriek tomu, že neviem vám a spolu s vami na to dať odpoveď, napriek tomu, že som človek, neostávam slabý a nemohúci, lebo som tu medzi vami, aby som vás povzbudil v nádeji a uistil vás ako Kristov kňaz, veriaci s vami. Napriek konštatovaniu a vysloveniu slov veľkého mysliteľa a biskupa Augustína: "Nepoznám plány Božie", dokázal som ako kňaz, veriaci s vami, ešte silnejšie zvolať tú druhú časť jeho výroku, ktorá ma napĺňa aj v takejto chvíli nádejou: "ale nemôžu byť zlé!"
Nie je to však útek od reality?
Nie!
Naopak, práve toto poznanie, že nepoznám plány Božie, ale nemôžu byť zlé, ma burcuje, aby som neupadol do beznádeje. Tieto slová sú rozvedením slov, ktoré sme počuli od Krista: "Ja som vzkriesenie a život, kto verí vo mňa, bude žiť naveky" a ktoré napriek krutej prítomnosti smrti, zoči-voči ktorej stojíme, v nás vyvolávajú iné slová, slová, ktoré prenikajú každú bolesť a smútok, slová múdrej ženy pracujúcej a počúvajúcej, ženy Marty, ktorá prijala Ježišovo slovo ako slovo života, slovo, ktoré ma moc spasiť ľudské duše: "Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Kristus, Syn Boží..." Preto, že toto mala v svojom podvedomí mocne uložené, dokázala prekonať aj to, čo jej sestra nedokázala, vyjsť v ústrety Kristovi a komunikovať s ním.
A nielen to. Dokázala vysloviť to svoje - ľudské obyčajné slovo viery. To slovo veľkej a nezlomnej viery, slovo, ktoré pomohlo. Preto sa tu ponúka veľmi vážna myšlienka.
Je viac ako dôležité, aby sme si práve dnes, keď pomaly končí obdobie fašiangov a prechádzame do iného obdobia, ktoré nás vedie k vážnejšiemu zamysleniu, aby sme sa teraz zocelili a zjednotili v láske. V láske, ktorá vníma toho druhého v jeho žiali.
Preto aj ja hovorím slovo, ktoré nie je moje, slovo, ktoré je Slovom Boha: Verte vo mňa. Slovo viery je veľkým a mocným prostriedkom na to, aby človek dokázal stáť aj zoči-voči smrti, aby dokázal žiť ďalej a realizovať to, čo má. A aj napriek veľkej bolesti, ktorú teraz prežívame, dokáže človek povedať Bohu slovo, ktoré je vždy veľmi cenné a má trvalú hodnotu: Vďaka.
Vďaka, Bože, za tieto dary života, života, ktoré podľa nás predčasne zhasli, ale v tvojej prozreteľnosti je odpoveď. Vďaka za lásku, ktorú oni prijímali a dávali. Dnes tu nemôžeme stáť iba ponorení do smútku, áno, plačeme, veď aj Kristus zaplakal pri hrobe svojho priateľa Lazára, ale my musíme mať vieru. Tu nemôžem nespomenúť toho, ktorý nás veľmi miloval a na tomto mieste obdaroval Slovensko a jeho obyvateľov veľkým slovom nádeje, pápeža Jána Pavla II., ktorý 14. septembra 2003 povedal:
O Crux, ave spes unica! Zdrav buď, kríž, nádej jediná!
...Liturgia nás pozýva upriamiť pohľad na kríž. On je tým "privilegovaným miestom", na ktorom sa nám zjavila Božia láska. Na kríži sa stretá ľudská úbohosť s Božím milosrdenstvom. Adorácia tohto nekonečného milosrdenstva predstavuje jedinú cestu, ako sa človek môže otvoriť tajomstvu kríža.
Kríž je osadený v zemi, akoby zakorenený v ľudskej zlobe. Ale zároveň je vztýčený do výšky, smerom k nebu, kam akoby prstom ukazoval na Božiu dobrotu. Kristov kríž je víťazstvom nad zlom, porážkou smrti, sprostredkovaním života, znovunavrátením nádeje a zvestovaním svetla. O Crux, ave spes unica!
...S pocitmi najhlbšej lásky pozdravujem teba, milovaný slovenský národ, tu prítomný, alebo ma počúvajúci cez rozhlas či televíziu. Vzdávam vďaky Bohu za teba, že si si dokázal aj v ťažkých chvíľach zachovať vernosť Kristovi a jeho Cirkvi. Povzbudzujem ťa: nikdy sa nehanbi za evanjelium (porov. Rim 1,16)! Chráň si ho vo svojom srdci ako najcennejší poklad, z ktorého môžeš čerpať svetlo a silu do každodenného života.
"A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v Ňom večný život," (Jn 3,14-15) vraví Ježiš. Čo teda vidíme, keď upierame zrak na kríž, na ktorom bol ukrižovaný? (porov. Jn 19,37) Rozjímame nad znakom nekonečnej Božej lásky k ľuďom.
O Crux, ave spes unica! Svätý Pavol o ňom píše vo svojom liste Filipanom: "Nielen, že sa Ježiš Kristus stal človekom, vo všetkom podobný ľuďom, ale vzal si prirodzenosť sluhu, a ešte viac sa uponížil, keď sa stal poslušným až na smrť, až na smrť na kríži." (porov. Flp 2,6-8)
Áno, "veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna" (Jn 3,16)!
Pre tajomstvo tvojho svätého kríža a tvojho zmŕtvychvstania, zachráň nás, Pane! Toto je to najviac a to najväčšie, čo môžeme povedať, lebo naozaj nepoznám plány Božie, ale nemôžu byť zlé, ale len v kríži nachádzam silu, aby som to dokázal vysloviť a žiť.
A ešte niečo. Dovoľte, aby som v mene všetkých z tohto miesta vyjadril aj poďakovanie vedeniu Slovenského rozhlasu, ktoré promptne rozhodlo, že napriek tomu, že dnešná nedeľa patrí vo vysielacej štruktúre bratom a sestrám z Evanjelickej cirkvi, chceli, aby sa slúžila liturgia sv. omše za spásu tragicky zosnulých a duševný pokoj živých, ale zároveň aj v mene vedenia Slovenského rozhlasu vyjadril spoluúčasť na veľkej bolesti pozostalých.
Odpočinutie večné, daj im, Pane a svetlo večné nech im svieti.