Zdroj: Slovenský rozhlas
Marián Valábek SDB, Šaštín
Pokúsme sa, v kontexte neustále obnovovanej výzvy pápežov Jána Pavla
II. a Benedikta XVI., ako aj výziev, ktoré zaznievajú z prípravných textov
dnes začínajúcej Synody biskupov, pozrieť trochu prispôsobeným
postupom metódy Lectio divina na dnešné texty. Skôr, než si položíme
otázky, je treba si uvedomiť, že keď sledujem Božie slovo v liturgii, tak sa
snažíme pomocou neho dešifrovať znaky čias, objaviť svoje schopnosti
konať dobro, zápasiť so zlom a vidieť potreby bratov, sestier, rodiny,
spoločenstva, Cirkvi, obce, mesta, štátu i sveta.
Podobenstvo Ježiš povedal v závere svojho života, pravdepodobne
v utorok posledného týždňa na nádvorí chrámu. Veľkňazi a starší na neho
doliehali svojimi otázkami a tak im odpovedal týmito podobenstvami.
Podobenstvu o vinici predchádzalo iné, ktoré sme čítali minulú nedeľu -
o dvoch synoch a ich vykonaní otcovej požiadavky. Po dnešnom bude
nasledovať na budúcu nedeľu ďalšie o svadobnej hostine.
Skúste si zatvoriť oči... V predstavivosti zájdeme do minulosti, a potom sa
vrátime do dnešných čias.
Tri otázky, ktoré si chceme položiť, majú svoje dosahy a v odpovediach
presahujú jedna do druhej. Najprv otázky: Čo sa to tam stalo? Čo to
povedalo tým, ktorí boli pri tom? Čo to hovorí dnes nám? Teda v hľadaní
odpovede na "Čo sa to tam stalo?" zájdeme do minulosti a pozrieme sa na
okolnosti. Ježiš hovorí pre prítomných poslucháčov: Počujte! Táto výzva
zaznela v "minulonedeľnom" texte o dvoch synoch, ale platí aj pre tento
dnešný text, lebo je to pokračovanie Ježišovho rozprávania na nádvorí
chrámu. Počujte! - je výzvou k pozornejšiemu počúvaniu. V podobenstve
je pomerne detailný popis toho, čo urobil majiteľ, koľko do vinice
investoval. Zdá sa, že podobenstvo veľmi silno zodpovedá tomu, čo
opisoval Izaiáš... - to, čo sme počuli v prvom čítaní.
Jozef Ratzinger či Benedikt XVI. vo svojej knihe Ježiš Nazaretský rozoberá
súvislosti tohto podobenstva. Uvádza: (Porov. Joseph Ratzinger Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, Dobrá kniha, Trnava, 2007)
V Knihe proroka Izaiáša v časti, ktorú sme dnes čítali v prvom čítaní, (5,1-
7) nachádzame pieseň o vinici. Prorok ju predniesol asi 700 pr Kr.,(Porov. Dt 16,14) pravdepodobne v súvislosti so Sviatkom stánkov, v kontexte veselej atmosféry, ktorá patrila k tejto osemdňovej slávnosti. Môžeme si to predstaviť ako na mestských trhoch..., ako sa tam všeličo ponúkalo a ako medzi oslavujúcich ľudí vstupuje prorok a prednáša ľúbostnú pieseň:
Pieseň o svojom priateľovi a jeho vinici. Každý vedel, že "vinica" je
symbolom nevesty (Porov. Pies 2,15; 7,13 atď.), preto čakali, že sa zabavia, čo patrilo k atmosfére sviatkov. A pieseň sa naozaj začína dobre: Priateľ mal vinicu na úrodnej pôde, vysadil v nej ušľachtilú révu a urobil všetko možné, len aby sa jej darilo. No tu sa celá nálada mení: Vinica sklamala, nepriniesla ušľachtilé ovocie, ale len plané, malé, tvrdé a kyslé hrozno. Poslucháči vedia, čo to znamená: Nevesta bola neverná, sklamala dôveru a nádej, sklamala lásku, ktorú priateľ očakával. Ako bude príbeh pokračovať? Priateľ vydá svoju vinicu napospas plieneniu - odvrhne nevestu a odsúdi ju na stratu cti, ktorú si sama zaslúžila.
"A zrazu - teraz vychádza najavo, že vinica, nevesta, je v skutočnosti
Izrael, že sú ňou všetci prítomní, ktorým Boh v Tóre ukázal cestu
spravodlivosti, ktorých miloval a pre ktorých urobil všetko, oni však
odpovedali porušením práva a režimom bezprávia. Ľúbostná pieseň sa
mení na hrozbu súdom. Končí sa chmúrnou vyhliadkou - pohľadom na
Izrael, ktorý Boh necháva napospas, za ktorým v tomto okamihu nevidieť
nijaké pozitívne prisľúbenie. Naznačuje sa tu situácia, ktorá sa neskôr,
uprostred biedy jej uskutočnenia, v náreku pred Bohom v Žalme 80, ktorý
sme opäť počuli dnes ako resp. žalm, opíše takto: "Z Egypta si preniesol
vinicu, pohanov si vyhnal a vysadil si ju. Pôdu si pripravil pre ňu, zasadil si
jej korene a zaplnila krajinu... Prečo si zbúral jej ohradu a oberajú z nej
všetci, čo idú okolo?" (Ž 80,9-13) V žalme sa nárek zmení na prosbu: "Bože zástupov, vráť sa, zhliadni z neba, podívaj sa a navštív túto vinicu. A chráň ju, veď ju vysadila tvoja pravica... Pane, Bože zástupov, obnov nás, rozjasni svoju tvár a budeme spasení." (Ž 80,15-20)
Po všetkých dejinných zvratoch od čias exilu bola situácia Izraela v
zásade taká istá, ako keď v ňom žil Ježiš a prehováral do duše svojho
ľudu. V tomto neskoršom podobenstve, ktoré odznelo v evanjeliu, v
predvečer svojho utrpenia Ježiš v pozmenenej podobe preberá túto
Izaiášovu pieseň. V jeho reči sa však vinič neobjavuje ako obraz Izraela;
Izrael je tu znázornený skôr v nájomníkoch vinice, ktorej majiteľ
odcestoval a z ďalekej krajiny sa dožaduje úrody, ktorá mu patrí. Dejiny
stále nového Božieho zápasu s Izraelom a o Izrael sú predstavené v slede
"služobníkov", ktorí prichádzajú na pánov príkaz, aby vybrali nájom, čiže
príslušný podiel z úrody. Z rozprávania, ktoré hovorí o zlom zaobchádzaní
so služobníkmi, ba o ich usmrtení, presvitá osud prorokov, ich utrpenie a
márnosť ich úsilia.
Nakoniec, ako posledný pokus, posiela majiteľ svojho "milovaného syna",
dediča, ktorý zo svojho titulu môže vymáhať nájom aj pred súdom, a
preto môže dúfať vo väčšiu pozornosť. Stáva sa však opak. Nájomníci
syna zavraždia práve preto, že je dedič; tak chcú vinicu s konečnou
platnosťou prebrať do svojho vlastníctva. Ježiš končí v podobenstve a pýta
sa tých, ktorých má pred sebou: "Čo teda urobí pán vinice?" Na tomto
mieste, podobne ako v Izaiášovej piesni, prechádza podobenstvo od
domnelého rozprávania o minulosti k situácii poslucháčov. Príbeh sa
nečakane stáva prítomnosťou.
Oni odpovedajú: "Príde, vinohradníkov zahubí a vinicu dá iným."
Teraz my otvárame druhú otázku o minulosti: Čo to povedalo tým, ktorí
boli pri tom?
Poslucháči vedia: To rozpráva o nás. A Ježiš otvára a nedokončuje. Kladie
otázku: Nikdy ste nečítali - Kameň čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom
uholným... Dokončenie v rozhodnutí necháva na nich... Z následných
skutkov vieme, ako sa rozhodli a čo urobili.
Ale pre nás je tu tretia otázka. Čo to hovorí mne, teba, nám, dnes...? Aj
Tebe, chorý a starý brat a sestra doma, tebe tu v kostole...?
V tomto bode Pán podobenstvo premieta do našej prítomnosti a smerom
do budúcnosti. Hovorí aj s nami a o nás. Teraz otvorme oči i myseľ - nie
je potom to, o čom sa tu rozpráva, naozaj opisom našej prítomnosti? Nie
je presne toto logika moderných čias, našich čias? Vyhlásme Boha za
mŕtveho, potom sme my sami bohom. Konečne nie sme vlastníctvom
niekoho iného, ale sme výhradnými vlastníkmi seba a majiteľmi sveta.
Konečne si môžeme robiť, čo sa nám zapáči. Zbavíme sa Boha; niet nad
nami žiadneho meradla, sme meradlom sami sebe. "Vinica" patrí nám.
Teraz začíname vidieť, čo sa potom stane s človekom a so svetom...
Vráťme sa k textu podobenstva. U proroka Izaiáša nebolo - na tomto
mieste - vidieť nijaké prisľúbenie; v žalme sa v situácii splnenia hrozby
utrpenie stalo modlitbou. Takto je to s Izraelom, Cirkvou a ľudstvom
neustále. Neustále stojíme v temnote skúšky a môžeme len volať k Bohu:
"Obnov nás!" Ale v Ježišových slovách je už prítomné prisľúbenie -
počiatočná odpoveď na prosbu: "Chráň ju (túto vinicu)!" Kráľovstvo bude
odovzdané iným sluhom - tento výrok je práve tak hrozbou súdu, ako aj
prisľúbením. Prezrádza, že Pánovi na tejto vinici záleží, že nie je odkázaný
na súčasných sluhov, ktorí nerobia čo majú. Pán cituje Žalm 118:
"Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným." (Ž 118,22n)
Smrť Syna nie je posledné slovo. Zabitý nezostáva v smrti, nezostáva "odvrhnutý". Stáva sa novým začiatkom. Boh vo svete postaví novú stavbu, nový chrám. Boh nezlyhá; ak sme my neverní, on napriek tomu zostáva verný. (Porov. 2 Tim 2,13)
Čo urobíme? Vinica mala úrodu, ale nájomcovia nechceli dať nájom... My dáme?
Filip Neri raz navštívil priateľa, ktorý bol veľmi bohatý, ale aj skúpy. Keď
vstúpil do jeho domu, všimol si, že na stene mu visí kríž.
Vyzval ho: "Skús ho dočiahnuť!"
Ale on, hoci sa naťahoval, nemohol.
"To musíš takto," dal mu pod nohy skrinku, v ktorej mal uložené peniaze.
"Sem vystúp a teraz dočiahni kríž." A išlo to. Filip na úspešný pokus
svojho priateľa reagoval: "Každý, kto chce dočiahnuť Krista, musí si pod
nohy podložiť svoje bohatstvo."
Filip bol poslom pre svojho priateľa.
Tento príbeh sa stal na začiatku minulého storočia: Grófka hľadala pre
svojho šesťročného syna vychovávateľa. Pozvala pána Kristiána Gellerta,
ktorý bol známy výborným vzdelaním aj zdravou, úprimnou zbožnosťou.
Ponúkla mu vysoký plat a iné príjemné výhody. Nakoniec mu povedala:
"Máte tú najlepšiu povesť. Ale, prosím, neurobte mi zo syna nejakého
učeného pedanta. Nežiadam viac, ako len taký ľahký "náter" z cudzích
rečí, zemepisu, matematiky, dejepisu a tak ďalej. Ste známy aj svojou
zbožnosťou. Prosím vás však, aby ste mi zo syna neurobili nejakého stále
sa modliaceho kresťana. Úplne mi stačí, keď ho naučíte desať Božích
prikázaní a aby v nedeľu išiel do kostola. Chápte ma: zo všetkého chcem
len akýsi... náter."
Tu sa ozval Gellert: "Ak je tomu tak, potom by som vám dal skromnú
radu: Zamestnajte natierača. Vyjde vás lacnejšie." (Porov. Světlo 18/1994, Týdeník Matice Cyrilometodské Olomouc, s. 11)
A tento kratučký príbeh sa mi stal v 90-tych rokoch: pripravoval som
snúbencov aj tak, že im hovorili o manželstve iní manželia. Tí snúbenci,
zdá sa, boli nadšení a prekvapení, čo počuli, ale keď rozprávali o tom svojim rodičom, tí neváhali vtrhli na faru a povedali mi, aby som ich mladým také hlúposti neponúkal... oni nič také nepotrebujú... Dnes o nich nemám najlepšie správy...
Čo si v tomto slove dešifroval a kam nasmeruješ svoje schopnosti na
konanie dobra?
A ďalej? Prestať s náročnom, prestať obrábať vinicu a strážiť a opravovať
plot? Alebo... Aj nám môže byť odňatá vinica, odňaté svetlo, a dobre robíme, ak nechávame zaznieť túto výstrahu v našej duši. Ak sa dôsledne
rozhodneme v mentalite Božieho slova opravovať svoj život, pomáhať ho
opravovať bratom a sestrám okolo, svojím životom pozývať aj druhých do
práce na obnove seba, našich rodinných vzťahov, do dôsledného
výchovného procesu. Každý z nás je vychovávateľ vo svojom prostredí. Aj
nám pápež Benedikt XVI. vo svojom Liste o výchove (ktorý napísal pre
Rímsku diecézu, ale pri Gen. kapitule to dal do rúk Saleziánom - tým to
dal aj pre celý svet) hovorí: Vychovávateľ je svedkom pravdy a dobra.
Samozrejme, aj on je krehký a môže spraviť chybu, ale vždy sa má
usilovať znovu sa zladiť so svojím poslaním. V istom bode, ktorý je vo
výchovnom procese azda najdelikátnejší, musíme nájsť správnu rovnováhu medzi slobodou a disciplínou. Bez pravidiel správania a životných noriem, týkajúcich sa každodenného života aj v tých najnepatrnejších veciach, nemožno formovať charakter a mladí ľudia nebudú pripravení na to, aby dokázali čeliť skúškam, ktoré ich v budúcnosti zaiste neobídu. Výchovný vzťah spočíva predovšetkým v stretnutí dvoch slobôd a vydarená výchova je formáciou k správnemu používaniu slobody.
Dieťa postupne rastie, stáva sa mladistvým, a potom mladým človekom, to znamená, že musíme prijať riziko slobody a vždy byť vnímaví na to, aby
sme mu vedeli pomôcť korigovať vlastné názory a nesprávne rozhodnutia. Jedno však nikdy nesmieme robiť - podporovať ho v jeho omyloch, fingovať, že ich nevidíme, alebo, ešte horšie, súhlasiť s nimi, akoby šlo
o nový rozmer ľudského pokroku. Rozhodujúcim prvkom výchovy je zmysel pre zodpovednosť: zodpovednosť vychovávateľa, ale, samozrejme - v takej miere, ako postupne rastie, aj syna, dcéry, žiaka, mladého človeka, ktorý vstupuje do sveta práce. Zodpovedný je ten, kto vie odpovedať sebe a iným. Avšak ten, kto je veriaci, usiluje sa na prvom mieste odpovedať Bohu, ktorý ho prvý miloval.
Zodpovednosť je v prvom rade osobná, ale existuje aj taká, na ktorej sa
podieľame všetci, či už ako občania toho istého mesta a národa, alebo
členovia ľudskej rodiny, a ak sme veriaci, tak ako deti toho istého Boha a
členovia Cirkvi. De facto idey, rôzne životné štýly, zákony, zložité
usmernenia spoločnosti, v ktorej žijeme, a obraz spoločnosti, ktorý o sebe
vydáva prostredníctvom prostriedkov spoločenskej komunikácie, silno
ovplyvňujú formovanie nových generácií aj pokiaľ ide o dobro, aj pokiaľ
ide o zlo. Spoločnosť však nie je abstraktnou záležitosťou, koniec koncov
my všetci sme spoločnosť, a to s usmerneniami, pravidlami a
predstaviteľmi, ktorých si určujeme, aj keď každý má inú rolu a
zodpovednosť.
Preto každý z nás, každá osoba, rodina alebo sociálna skupina má prispieť
k tomu, aby sa spoločnosť, počnúc touto našou spoločnosťou, stala
priaznivým prostredím výchovy.
Prosím vás, moji milí starí a chorí, dajte svoje utrpenie a nemohúcnosť,
pridajte k tomu modlitbu. Dajte to za vaše deti a vnúčence, vašich
príbuzných rodičov, vychovávateľov, učiteľov a za deti a mladých, aby boli
zodpovední v slobode.
Prosme Pána: aby nám pomohol obrátiť sa! Modlime sa k Pánovi, aby nám
daroval svoju milosť, aby sme počas týchto troch týždňov Synody, ktorú
biskupi dnes začínajú, nielen počúvali pekné slová o Božom slove, ale
predovšetkým žili z nich. Prosme o tento dar na orodovanie Panny Márie,
aby, vnímaví na pôsobenie Ducha Svätého, mohli sme pomôcť svetu stať sa v Kristovi a s Kristom úrodnou Božou vinicou. Amen."