Zdroj: Slovenský rozhlas
Augustín Slaninka CM, farár v Ružinove
DÁVAJTE, ČO JE CISÁROVO, CISÁROVI, A ČO JE BOŽIE, BOHU.
Je to požiadavka spravodlivosti, za ktorú Kristus horlí. Aký pocit prežívate, keď sa dozviete o zbohatlíkovi, ktorý z pozície svojej moci nespravodlivo oberie niekoho o to, čo mu patrí? Napríklad vyhodí ho z domu a sám sa do neho nasťahuje ako straka, ktorá obsadí miesto druhého vtáka a hrdí sa, že je vo svojom? Keď o takýchto ľuďoch počujeme, zmocní sa nás hnev. Ťažko nám je pochopiť, ako môžu byť ľudia spokojní vo svedomí, keď užívajú veci, osoby alebo vzťahy, o ktoré orabovali niekoho iného, ktorý sa zviecha v bolesti a smútku, pretože mu neostalo nič.
Uvedomujeme si, kto je tým najokradnutejším zo všetkých okradnutých? Je to Boh. Možno sa nám to nechce veriť, ale je to tak. Povedzte: Ako rozpoznáte vlastníctvo alebo autorstvo nejakého výtvarného, architektonického diela? Čo hľadáte, keď chcete posúdiť, komu patrí vec, ktorú ste našli? Hľadáte stopy po vlastníkovi. Hľadáte monogram, podpis, prípadne jeho obraz, fotku, aby ste mohli identifikovať majiteľa či autora tej veci.
A či to tak nie je aj s Bohom? Či aj Boh nemá svoj podpis, svoj znak na mnohých veciach? Či nie je jeho znak, obraz, jeho múdrosť, inteligencia, jeho Božská krása vtlačená do stvorenstva, do celého kozmu, do prírody, a predovšetkým do človeka?
Pozrite, ako nádherne to vyjadruje autor knihy Jób v 12 kapitole: "Spytuj sa zvierat a poučia ťa, spytuj sa vtákov a ukážu ti, hovor so zemou a vyrozpráva ti, hovor s morskými rybami a povedia ti: Ktože by nevedel, že to všetko učinila ruka Pána?"
Veľký Eugenio Paccelli v prejave k členom Pápežskej akadémie vied (v novembri 1951) povedal: "V protiklade s prenáhlenými tvrdeniami v minulosti sa majú veci v skutočnosti tak, že čím ďalej pokračuje veda, tým väčšmi objavuje Boha, temer akoby stál čakajúci za každými dverami, ktoré veda otvára."
A počujte, čo vraví vraví popredný prírodovedec, bývalý ateista, ktorý práve skúmaním prírody a jej zákonitostí sa dopracoval k hlbokej viere v Boha. Je ním prezident newyorskej akadémie vied prof. Cressy Morison. On napísal takéto krásne slová: "Zelené údolia, rieka, katedrála lesa, morské úžiny a snehom pokryté končiare veľhôr mohutne pohnú naším vnútrom. Prívaly morských vĺn a let vtákov vyvolávajú obdiv všetkých, čo majú oči, aby videli, a mozog, aby hodnotili, čo vidia. Hladké pohyby rýb a jemné vlnenie morskej trávy pod hladinou mora napĺňajú dušu pocitom rytmu... Akoby príroda bola určená na to, aby v nás rozochvela to, čo je vznešené. Napĺňa nás obdivom pre tvorivého Ducha Svätého, ktorý nás obdaril krásou, akú vie pochopiť iba človek. Táto krása pozdvihuje človeka blíž k Bohu, jeho Stvoriteľovi."
A postúpme o krok ďalej. V prírode nie je vložená iba múdrosť, v prírode nie je vložená iba účelnosť ako stopa po Bohu. Ale je tam aj čosi iné. Napríklad rozkrojte pomaranč. Vidíte semienka. Či by nemohli byť uložené v suchom, zapáchajúcom, trpkom, odpornom, jedovatom struku, aby splnili svoje rozmnožovacie poslanie? Splnili by aj tak svoj účel. A predsa je to ináč: Sú uložené v sladkej, chutnej, výživnej, vitamínovej, voňavej, krásne zafarbenej dužine. Či sa v tom nezračí láska, dôvtipnosť, priam humor Stvoriteľa k svojim stvoreniam? Preto vraví iný veľký prírodovedec našich čias Thomas David Parks: "Ja osobne si viem dostatočne vysvetliť tieto zázraky iba tak, že pripisujem poriadok prírody najvyššiemu Stvoriteľovi, ba vo všetkom vidím viac než chladné plánovanie, vidím v tom starostlivosť a lásku veľkého Stvoriteľa voči svojim stvoreniam."
Pochopili ste, že Boh, ako Autor poriadku, účelnosti a krásy v prírode má všade v nej svoj podpis? A že stopy nádherného Boha môžu denne vnímať aj jednoduchí, ale aj vzdelaní ľudia? Misiológovia na základe výskumov tvrdia, že na zemi neexistuje, a ani neexistoval ani jeden národ či kmeň, ktorý by bol ateistický, bez schopnosti spoznať spirituálne skutočnosti.
Ale či stačí vnímať Boha okolo seba? Či nie je dôležitejšie, aby sme jeho stopy, jeho prítomnosť objavovali, nachádzali a prežívali aj vo svojom vnútri? Chápete však, že to je už náročnejší proces. Prečo? Lebo aj keď je Boží obraz v človekovi, človek ostáva neustále voči nemu slobodný, môže ho popierať, zapierať, obchádzať, vymazať alebo vyháňať zo seba.
Prečo niektorí ľudia Boží obraz v sebe popierajú? Lebo nechcú patriť Bohu. Prečo ho majú iní vymazaný v sebe? Lebo bolo veľa okolností, ktoré sa zaslúžili o toto vymazanie Božieho obrazu v nich. A sú aj takí, ktorí tento obraz ešte v sebe neobjavili.
Priblížme si každú skupinu.
1. Do prvej skupiny môžeme zaradiť tých, čo popierajú Boha, lebo nechcú patriť Bohu. Ide tam o vedomé popieranie. Dôvod? Túžba po nezávislosti… Ja chcem byť bohom. Ja chcem sebe rozkazovať, čo je dobré, čo nie. Nechcem sa riadiť žiadnym Bohom. "Non serviam!" Oni vnímajú vieru v Boha, ako otroctvo a seba by vnímali, ako otrokov, ak by počúvali Boží hlas. "Ja nechcem byť otrokom," povedia mnohí. "Ja chcem byť Pánom." Ja sa nebudem nikým riadiť. Ja chcem byť Bohom pre seba, pre svoj život, lebo ak by som uznal existenciu Boha, musel by som sa s ním konfrontovať a to by ma zahanbovalo. Výsledok? Radšej si idem svojou cestou. Nechcem mať s ním nič spoločné. Mnohí z tejto skupiny vnímajú Boha ako svojho rivala, ktorý ich chce obrať o šťastie, o radosť, o blaženosť. A v tomto strachu o svoje šťastie si chcú čo najviac uchmatnúť, užiť, vyžiť sa, aby im to Boh nevzal. (Čím väčší sexuálny maniak, zlodej, zmyselník, tým väčší človek strachu) (hoci vieme, že opak je pravdou, Boh nás nestvoril pre utrpenie, Boh nás stvoril pre radosť, šťastie, pre večnú blaženosť, ale dal nám aj návod, recepty na to, ako tú nekonečnú blaženosť dosiahnuť.)
2. V druhej skupine môže ísť o vymazanie, vyšúchanie Božieho obrazu aj u tých, ktorí boli svojím spôsobom veriaci a nábožní, ktorí praktizovali vieru, ale zrazu sa stalo, že ten Boží obraz je v nich vymazaný. Je veľa vecí, ktoré spôsobia, že človek prestane byť tým, čím je. Môže sa stať degradovaným. Obratým o všetku dôstojnosť. Čo nás oberá o našu veľkosť a opravdivú dôstojnosť? No predsa hriech. Ak sa s ním človek spriatelí začne sa odsudzovať i Bohu i sebe. K čomu smeruje celé úsilie o duchovný život? Smeruje k tomu, aby sme znova objavili v nás to, čo sme stratili. Čo sme stratili hriechom? Svoju veľkosť, svoju dôstojnosť, ktorá pramení z toho, že objavujeme na svojej životnej ceste to, že sme Boží synovia a dcéry... (napríklad spiritualita Sv. Terézie Veľkej, ktorej sviatok sme mali tento týždeň: hlavne jej Vnútorný hrad, alebo sv. Jána z Kríža).
3. Tretiu skupinu tvoria tí, ktorých charakterizuje nezrelosť, nedospelosť, neschopnosť objavovania Božieho obrazu vo svete i v sebe. Povedia: Je to nádherné. Keby človek dnes hcel urobiť napodobeninu mozgu, musíme postaviť 90-poschodový mrakodrap, aby sa všetko, čo je v našom mozgu, do toho zmestilo. Ale to je náhoda. Oni to uznávajú, konštatujú, ale nevedia urobiť konklúziu, že predsa toto nemôže byť náhoda. Nie je možné, aby za tým nestála vyššia Inteligencia. Práve pre týchto ľudí tu musí niekto byť, aby im niekto otvoril oči pred skutočnosťou, aby urobili tento posledný krok.
Dnes máme misijnú nedeľu. V čom spočíva naše misionárske poslanie?
Predovšetkým v tom, aby sme osobne objavovali Božie stopy vo vesmíre, v histórii, ale aj v našich osobných dejinách. Každý z nás je predmetom Božieho oslovovania. Myslíte si, že Boh prehovoril iba k Abrahámovi, Mojžišovi. Myslíš, že Ty nie si predmetom Božieho oslovenia? Objavovať krásu Boha, Božieho života v nás, a potom ju šíriť okolo seba, objavovať Bohoslužbu, Božie posluhovanie, objavovať viac a viac to, ako mi denne Boh posluhuje svojou dobrotou, milosrdnou, odpúšťajúcou láskou. A keďže človek nie je perpetum mobile, aby mohol milovať, dokáže to až vtedy, ked objavuje a prežíva tvorivú, skutočnú lásku Božiu, keď ju prijíma, keď sa ňou napĺňa, až potom je schopný ju aj vyžarovať. Ako o tom píše Benedikt XVI. v posolstve k dnešnému Svetovému dňu misií:
"Misijná činnosť je odpoveďou na lásku, ktorou nás Boh miluje. Jeho láska nás vykupuje a podnecuje k misiám ad gentes; je to duchovná energia schopná podnietiť v ľudskej rodine vzrast harmónie, spravodlivosti, spoločenstva medzi ľuďmi, rasami, národmi, po akom všetci túžia (porov. Deus caritas est, 12). Teda to Boh, ktorý je Láska, vedie Cirkev až na hranice ľudstva a povoláva evanjelizátorov, aby sa napili z "pôvodného prameňa, ktorým je Ježiš Kristus, z ktorého prebodnutého srdca prúdi Božia láska" (Deus caritas est, 7). Iba z tohto prameňa možno čerpať pozornosť, nežnosť, súcit, prijatie, ochotu, záujem o problémy ľudí, a ďalšie čnosti nevyhnutné pre poslov evanjelia, ktorí musia zanechať všetko a úplne a bezpodmienečne sa zasvätiť tomu, aby vo svete šírili vôňu Kristovej lásky..."
Chápete, bratia a sestry, že o tomto sú celé dejiny evanjelizácie, celé dejiny misijnej činnosti Cirkvi, celé dejiny kresťanstva, o tom svedčia všetky charitatívne diela? Do konca 18. storočia, neexistovala v Európe jedna štátna nemocnica, sirotinec, starobinec. Všetky zakladala, spravovala a finacovala Cirkev. Dnes? Túto starostlivosť prevzal štát, ale predsa je ešte veľa krajín, veľa priestorov, kde štát nestačí alebo nevidí alebo nevie pomôcť a tam všade je prítomná Cirkev so svojou pomocou:
Pozrime sa na najčerstvejšie tohoročné štatistiky agentúry Fides:
Na poli vzdelávania a výchovy Cirkev spravuje a v misijných územiach financuje 64279 materských škôl a 91480 základných škôl prvého stupňa, 39096 základných škôl druhého stupňa. Katolícke stredné školy navštevuje 1813169 mladých a na katolíckych univerzitách študuje 2789840 študentov.
K dobročinným inštitútom a zdravotníckym zariadeniam, ktoré spravuje a financuje Cirkev z darov svojich veriacich členov patrí 5246 nemocníc. Ďalej 14281 lekárskych poradní. ( Misionári sa dnes snažia skôr robiť prevenciu, aby nielen pomáhali, ale, aby si vedeli i sami domorodci pomôcť...) Katolícka cirkev spravuje 577 leprosárií - sú to nemocnice pre malomocných. Nachádzajú sa predovšetkým v Ázii (315) a v Afrike (211). Medzi ďalšie charitatívne zariadenia patrí 12162 domovou pre starých, chronicky chorých a telesne postihnutých ľudí. Cirkev spravuje zvlášť v misijných územiach 9616 detských domovov, 10939 detských škôlok; 13485 manželských poradní, 31312 výchovných centier a 10825 dobročinných inštitúcií iného typu.
Toto sú fakty. Či sme pochopili, že viera v Boha to nie sú iba obrady, iba liturgia. Chápete, že ten nový vzťah, ktorý človek získava k Bohu pri liturgii, pri modlitbe, pri meditácii, že tento vzťah mení všetky ostatné vzťahy? Predovšetkým vzťah k sebe samému, že človek si začína vážiť seba, správne milovať seba a menia sa potom aj vzťahy človeka k inému človeku, k zvieratám, k prírode i k svetu? A to je veľká sila, veľá hodnota pre štát, pre ľudstvo.
Amen.