Zdroj: Slovenský rozhlas
Marián Gavenda, šéfredaktor Katolíckych novín
Bratia, sestry, milí poslucháči,
všetky biblické čítania hovoria o hriechu, a to je téma, ktorá sa týka každého z nás. O to viac, o čo menej si to pripúšťame. Ako hovorí evanjelista Ján: Kto tvrdí, že je bez hriechu, je luhár a niet v ňom pravdy. Klame najmä sám seba na svoju škodu a aj okolie.
Často sa ma najmä mladí pýtajú, čo si myslím na tému sila pozitívneho myslenia. Vyšla aj taká kniha. Je to prúd, ktorý sa šíri. Povedal som: Treba sa pozrieť na vec hlbšie, lebo je to, ako mnohé iné veci, dvojsečné. Samozrejme, ak si človek všade vyberá iba to zlé a utvrdzuje sa v zlom, ako sú všetci zlí, ako sa nič nedarí, ako je politika, ekonomika zlá, korupcia, a utvrdzuje sa v tom, škodí si. To je negatívne myslenie. Je lepšie, keď si človek vyberá to dobré. Keď si aj uprostred mnohých problémov si všímam to, čo je pekné bolo dnes krásne ráno, aj pršalo a aj iných dôvodov k radosti si človek nájde. Po tento bod je to dobré pestovať si skôr pozitívne myslenie. Hľadať na každej veci čosi dobré. Ale je tu jedno riziko. Začneme triediť budeme si všímať iba dobré a to zlé na druhých aj na nás samých začneme potláčať. Tam sa už sila pozitívneho myslenia stáva nebezpečnou. Tým, že určité zlo ignorujeme, najmä naše zlo, tým ho neriešime. Ako hovoria psychológovia aj duchovní autori, ono prechádza do vnútra a podvedomia a tam nám robí ešte väčšiu škodu. Je to známe zo psychológie aj z duchovného života pomenovať vec, pomenovať problém znamená urobiť veľký krok pri jeho riešení. O čo menej sa ľudia spovedajú, o to viac musia navštevovať psychologické poradne, kde sa deje niečo podobné človek zo seba dostane to, čo ho tlačí, čo si zakrýval a vyhováral, iba s tým rozdiel, že u psychológa má len dobrý pocit, ale po spovedi má aj Božie odpustenie. Toto je prvá vec, ktorú si treba uvedomiť. Všetci sme hriešni. Je to paradox. Čím si to človek menej priznáva, čím menej chodí na spoveď, tým je lepší. Kto chodí každý mesiac, obyčajne má určitý okruh hriechov, ktoré ho tlačia, ktoré si vyčíta. Kto chodí raz za rok, to je skoro matematicky presné, má ich oveľa menej. A kto je po 10 rokov, okrem prípadov hlbokého obrátenia, kde si človek celé uvedomí, že tých 10 rokov bolo pomýlených, ale takí polo zo zvyku, po dlhej dobe, pretože je v rodine nejaká udalosť ten nemá skoro žiadne hriechy. Povie: Ja som ani nikoho nezabil, nič veľké som neukradol. Skôr urobí zoznam, v čom je dobrý. Na svätých vidíme, že sa spovedali často a cítili sa hriešnici. To je druhý fakt, ktorý chcem zdôrazniť. Jedna vec je zlý skutok, druhá vec je hriech. Nie vždy to, čo nie je zlý skutok, neznamená, že nie je hriech. Totiž zlý skutok to je niečo, čo urobíme zlé voči druhému, napr. neovládneme sa a raníme niekoho svojimi slovami alebo zlyháme sami pred sebou, urobíme niečo vo svojej slabosti, to je zlý skutok. Alebo v hrubšom prevedení niekoho okradnúť, podplatiť, potlačiť, uprednostniť. Urobí sa čosi nespravodlivé, zlé. To odsudzujú aj neveriaci. Aj v očiach neveriacich sú tieto skutky zlé. Napr. niekoho raniť, zanedbať svoju povinnosť. To aj ateista povie, že je to zlá vec, zlý skutok. Ale hriechom sa to stáva vtedy, keď si človek uvedomí: Ja som sa prehrešil proti Boh. Zlý skutok etika, to je čosi medziľudské, ľudské, ale hriech, to je pojem náboženský. Vidíme to ilustrované na kráľovi Dávidovi, ktorý má vrúcny vzťah k Bohu. A predsa na vrchole slávy začal sa od Boha vzďaľovať. Dlho aj ten hriech, ktorého sa dopustil, vôbec nepovažoval za hriech. Vyhováral si to to je štýl, štandard kráľovského života. Až prišiel za ním prorok Nátan a on použil znova jeden veľmi šikovný ťah. Nezačal mu vyčítať, že urobil niečo zlé. Začne hovoriť o niekom druhom. Tu platí, že ten nepomer, akým meriame druhých a seba je asi ako to brvno a malá smietka, že v oku druhých vidíme aj tú malú smietku a vo svojom si aj brvno prepáčime. Na iných máme iné kritériá ako na seba. Na iných vidíme niečo zlé, nesprávne a na sebe si to vieme poospravedlňovať a tým sme k sebe oveľa zhovievavejší ako k druhým. Prorok Nátan, ktorý dobre poznal vnútro človeka, lebo každý, kto žije duchovne, to zakúsi, položil fintu a začne hovoriť o chudobnom človeku, ktorý mal jedinú ovečku a prišiel bohatý, ktorý mu ju zobral. Dávid, aby si obhájil, aký je dobrý a spravodlivý kráľ, aby sa utvrdzoval, že je dobrý, zahorel svätým hnevom. Takého človeka treba potrestať. Je hoden smrti, keď sa takejto neprávosti dopustil. Vtedy prichádza ten moment, keď mu Nátan hovorí ty si ten človek. Zrazu si Dávid uvedomí, že je to o ňom a že práve nad sebou vyriekol rozsudok smrti. Potom nasleduje: Toto hovorí Pán, Boh Izraela... Tu vidíme rozdiel on mu nevyčíta skutok ako zlý skutok, že podviedol svojho podriadeného, že mu zlákal manželku, že ho dal rukami svojich nepriateľov zabiť čo je obrovská potupa najvernejšieho vojaka dať zabiť do rúk nepriateľov. On mu to ne vyčíta, skutok ako taký. Ale hovorí, aký bol Boh k nemu a aký bol on k nemu. Vedie Dávida k tomu, aby si uvedomil hriech. Nie zlý skutok, ale hriech, čo je oveľa viac.
To je celý problém aj udalosti, ktorá sa stala, o ktorej hovorí dnešné Evanjelium. Pán Ježiš mal s farizejmi trvalé napätie. Mal aj ostré slová na ich adresu: vreteničie, hadie plemeno, pokrytci, farizeji. Veľmi často hovorí svojim učeníkom, aby sa chránili kvasu farizejov. Prečo? Vystupovali ako veľkí náboženskí horlivci, angažovaní kresťania, ale mali to všetko obrátené naruby. Aj dnes to tak je. Možno aj zlou výchovou aj zo strany kňazov, keď sa Boh predstavuje ako niekto prísny, tvrdý, zlý, ktorý len čaká, kým sa potkneme, aby nás za to potrestal. Mnohí majú takú predstavu o Bohu. Je to úplne opačne. Potom si myslíme, že ja musím byť dobrý a keď budem dobrý, tým prinútim Boha byť menej zlý a on ma za to musí odmeniť. To je úplný opak náboženstva, to je prevrátená podstata náboženstva. Boh je dobrý, dáva nám všetko dobré, my sme napriek tomu nevďační. A len čo si to uvedomíme, On nám odpúšťa. Pravé náboženstvo a pravý Boh je takýto. A takého prišiel zjaviť, pravú Otcovu tvár Ježiš Kristus. U farizejov najviac naráža, lebo si mysleli, že sú dokonalí a tými zachovávanými príkazmi, zákazmi donútia aj zlého Boha, aby voči nim bol dobrý. Obmäkčia ho a on bude spravodlivý a dám im, čo si zaslúžia. Nuž, keby nám Boh dal len to, čo si zaslúžime, asi by to bolo s nami veľmi zlé.
Pán Ježiš, napriek tomu, že mal napäté vzťahy s farizejmi, stále mu boli v pätách, stále striehli na každé jeho slovo, aby ho obrátili, aby ho dostali do pasce, aby ho mohli odsúdiť na smrť, lebo oni na ňom hľadali také hriechy, za ktoré bol vtedy trest smrti. Snažili sa ho vždy dostať do nejakej pasce či slobodno platiť cisárovi, či sme muž prepustiť manželku. Boli to vždy veľké nástrahy. Vidíme, ako ľahko sa z nich vždy Pán Ježiš dostal. Vidíme, že prijal pozvanie aj do domu farizeja. Napriek tomu, že to mal s nimi ťažké, on aj k nim mal otvorený postoj a snažil sa ich zachrániť. Tam vidíme aj jeho vnútorný konflikt chcel, a oni odmietali. To je hlavný problém, ktorý robí aj Boha bezmocným, keď človek nechce prijať jeho odpustenie. Tu vstupuje žena, prostitútka, známa ako verejná hriešnica. Farizej, tak ako to bolo ich mentalite vlastné, si v duchu hovorí: Keby tento bol prorokom, vedel by, čo je to za ženu a nebavil by sa s ňou. To si farizeji považovali za určitú svoju vlastnú čnosť, že s tými špinavými hriešnikmi a chorými ľuďmi a malomocnými sa nebavili. Povedali si, že sú dokonalí a nebudú si s nimi špiniť ruky. Takéto niečo vyčíta aj Ježišovi. Keby bol naozaj prorok, vedel by, kto to je a nebavil by sa s ňou. Pán Ježiš ide opäť veľmi psychologicky zavolá si Šimona, pozrie sa na ženu a začne mu taktne pripomínať, že nie je až taký svätý a dokonalý, ako si myslí. Vieme, že v Oriente platia presné predpisy. Stolovanie je rituál, kde hostiteľ má určité povinnosť voči hosťovi ponúknuť mu služobníka, aby si umyl nohy, pomazať mu hlavu olejom olej je symbol radosti, ale pôsobí to aj uvoľňujúco. Pán Ježiš mu hovorí, že on toto všetko pozanedbával, hoci sa považuje za dokonalého, ale táto, ktorú považuje za hriešnicu, prejavila mu nepomerne väčšiu pozornosť a lásku ako on mal prejaviť už len kvôli spoločenským ohľadom, bontónu. Bolo to veľmi presné. Potom ho dostal v istom zmysle do pasce. Povedal jedno jednoduché podobenstvo o veriteľovi, ktorý mal dvoch dlžníkov. Farizej, ak nechcel vyznieť hlúpo, musel priznať pravdu. Veriteľa bude mať radšej ten, komu viac odpustil. Výsledok bol jasný. Táto viac hrešila, ale aj viac milovala a bolo jej viac odpustené.
Tu by sme sa mali ocitnúť aj my. Uvedomiť si, že hriech ako náboženský postoj máme všetci či už v podobe nevďaku, v podobe zanedbania dobrého. Neznamená to, ako to niektorí sviatoční kresťania povedia veď som nikoho nezabil, neokradol, ja som dobrý. Ale keď ideme trochu hlbšie, tých hriechov sa postupne navyplavuje. Hovoril mi to istý pán, ktorý sa navonok snaží žiť usporiadaným životom, venovať sa rodine, ale roky do kostola nechodil. Úprimne si veril, že nie je zlý človek, že je slušný, dobrý, obetavý človek. Raz si spomenul, že ako chlapec spolu s kamarátom ukradol bicykel. On bol zručný a dobre vybavený, mal svoju dielňu, tak pomáhal zaklepať číslo, aby nebolo vidieť, komu je ukradnutý. Keď som len sám pred sebou pripustil, že predsa nie som až taký dobrý, kradol som a pomáhal som pri krádeži, spustil sa mi celý film, celá lavína, kde mi zrazu začalo naskakovať, v čom všeličom som sa dopustil hriechu. Len, čo to pripustil, že nie je až taký dokonalý, tak sa to spustilo v ňom. To je dôležité aj v našom prípade. Uvedomiť si to, ale nie pre to, aby sme sa umárali a utápali v našom pocite hriešnosti. Ale preto, aby sme si uvedomili, že toto všetko nám Boh už vopred odpustil a odpúšťa nám to. Aj tá žena, ktorá prišla do farizejovho domu, ona už odpustenie zakúsila. Keď sa dozvedela, išla tam s alabastrovou nádobou a voňavými masťami. Kľakla si k jeho nohám. Vidíme paralelu Lazárove sestry Mária a Marta. Marta sa stará a Mária si sadá k Ježišovým nohám. Pri Ježišových nohách je jeho matka, keď ho skladajú z kríža. To je postoj učeníka. Ona sa postavila ako učeník. Farizej Šimon sa postavil ako učiteľ a poúčal ho, aký má byť. Táto hriešnica si sadla k jeho nohám. Je to prejav úcty. Chcela mu tým verejne poďakovať za odpustenie. To nebolo veľký prorok, učiteľ, ja som hriešna a ty mi tu odpusti. Ja tu pred všetkými verejne vyznávam svoje hriechy, lebo sú verejne známe, a ty mi ich za to, že ti drahou masťou pomažem nohy, ich odpusti. Je to úplne naopak. On jej ich odpustil v tichosti a ona prišla, lebo to cítila ako povinnosť, verejne mu poďakovať a vzdať úctu. Najskôr zážitok odpustenia, potom vďaka.
Chcem zdôrazniť a katecheticky ujasniť poslednú vec, ktorá sa lacno a dlho, 400 rokov, hovorila príliš schematicky. Evanjelici to sú tí, ktorí hovoria, že nám stačí viera, stačí veriť a bude nám odpustené. Katolíci hovoria, že na odpustenie sú potrebné skutky. Obidvaja citovali určité pasáže. Evanjelici z Listu Galaťanom: Sme ospravedlnení nie zo skutkov podľa zákona, ale iba skrze vieru v Ježiša Krista. Ale sv. Jakub hovorí: Viera bez skutkov je mŕtva a kde nie sú skutky, nie je možná ani viera. Pred pár rokmi konečne aj teológovia aj predstavitelia týchto veľkých kresťanských cirkví si spolu sadli a povedali, že to ide všetko spolu, ale v správnom poradí. Boh nám dáva odpustenie pre to, že je láskavý Otec, nie pre to, že si to najskôr zaslúžime, ale keď my ozaj úprimne zakúsime odpustenie, nedá nám, aby sme to neprejavili aj skutkami. Pravda je jedno aj druhé. Len vierou v Ježiša Krista, ktorý nám dáva odpustenie, je nám odpustené, sme ospravedlnení, ospravodlivení, Boh nás učinil spravodlivými, ale keď sme tento dar skutočne prijali, žiada sa a nie je možné, aby sa to neprejavilo aj skutkami navonok. Skutkami pozornosti voči druhým a vďaky voči Bohu. Keď sa prehrešíme voči človeku, vždy sa to dotýka Boha pre to, lebo Boh má toho človeka rád. Akýkoľvek hriech voči blížnemu sa dotýka Boha a aj náš hriech proti sebe samým. Boh aj nám samým chce dať najplnší život a vždy, keď si ho kazíme, dotýka sa ho to.
Každé odpustenie, každý nový deň je obrovský Boží dar. Stále je to nová šanca a treba ju prijímať s vďakou. Nemalo by to viesť k tomu, že si budeme hriechy nadľahčovať. To by bol zlý postoj. On bral hriech vážne. Ako to povedal na záver aj hriešnej žene: Choď a viac už nehreš. Koľko to Ježiša stálo, stačí sa pozrieť na kríž. On zobral hriech na seba. Kto takto prežíva odpustenie, nemalo by ho to zvádzať k tomu, že On nám zasa odpustí, ale úprimne sa bude snažiť, aby tých hriechov bolo čo najmenej.
Aj keď zažijeme odpustenie a úprimne, neznamená to, že dôsledky hriechu v nás prestanú byť. Hlavne keď sú to opakované hriechy, určité návyky, a my napriek snahe, aj prežitému odpustenie, aj dobrej spovedi vidíme, že sa to vynára. Je to dlhý proces. Brať to aj ako formu pokánia. To si vyžaduje prácu na sebe. Aj po odpustení hriechu dôsledky zostávajú. Keď niekoho raníte a vám to odpustí, rana sa musí zahojiť. Tak isto aj hriech. Hlavne hriechy, ktoré sú spojené s návykmi, nechávajú stopu. Treba to brať v duchu pokánia. A nemiešať si to keď sa mi ozýva hriech, zle som prežil odpustenie. Mnohí majú z toho problém a je to chyba. Boh nám naozaj odpustil. To sa len hlási opäť naša hriešna prirodzenosť, ľudská, ktorá takou zostane stále, alebo sa hlásia dôsledky hriechu, a tie nás majú opäť približovať k Bohu, nie vzďaľovať od neho.
Nech z tejto omše odchádzame z jednej strany vedomejší si svojej hriešnosti, ale ešte mnohonásobnej vedomí toho, že Boh nám všetko odpúšťa. Čím budeme k sebe pravdivejší, tým budeme vnútorne slobodnejší. A zároveň popri pravdivosti voči sebe aj voči zlému budeme mať skutočne silu pozitívneho myslenia, lebo si uvedomíme, že Boh aj to najhoršie dokáže obrátiť na dobré. Amen.
